História – Stará Hora Sebechleby

Nezachovalo sa, kedy sa začali v Sebechleboch hĺbiť vínne pivnice. Je ale určite predpoklad, že to bolo v období keď sa v Sebechleboch začala pestovať vínna réva a pivnice slúžili na uskladnenie vína. V Sebechleboch sa prvá písomná zmienka o vinohrade uvádza v metácii majetku obce Sebechleby (mons. Zewlewmal) v roku 1219. V roku 1388 sa spomína spor o horu a vinohrad v rozlohe 2,5 poplužia. V kanonickej vizitácii z roku 1668 sa spomína, že kostolu patria dve vinice, jedna, pochádza už z dávnych čias, je na Starej Hore. Z roku je 1135 prvá písomná zmienka o obci Sebechleby. Spomína sa v darovacej listine bzovského kláštora premonštrátov, ktorú vydal Belo II. (1131-1141) vo Vacove.


Najstarší literárny záznam o obci Sebechleby znie:
„In villa vero Zebehgleb terram ad depcem aratra bum duabus domibus hominum”
(V dedine Sebechleby je zem o desiatich poplužiach s dvoma obývanými domami)

Darovacia listina kláštora premonštrátov v Bzovíku je jedinečným historicko-geografickým dokumentom pre celý kraj. Spomínané je tu horstvo, doliny, obce, dvorce v horách na východ od našej obce. Je výsostným dokladom slovacity územia až po Ipeľ. Obsahuje mnoho zemepisných slovenských názvov a slovenských osobných mien (Začka, Bogdan, Krysan, atď.). Sú to mená nielen ľudí nevoľníckeho pôvodu, ktorí boli darovaní, ale aj niektorí darcovia teda šľachtici. Sebechleby boli darované o výmere „ad decum arátra”. Arátrum, čiže poplužie je výmera ornej pôdy, ktorá sa dala pôvodne obrobiť jedným volským záprahom. Obsahuje, ako je to zrejmé z neskorších údajov, asi 110-120 uhorských jutár. S poplužím (arátrom) bol zvyčajne darovaný aj jeden rabszolga (otrok) so svojou rodinou, z toho vidíme, že ak ich daroval ich majiteľ Lampert z rodu Hunt-Pazmánovcov, švagor kráľov, celé mali na ten čas pomerne veľkú výmeru obrábanej pôdy už v roku 1135. K tomu sa prirodzene ráta ako samozrejmosť všetko, čo je na okolo: lúky, pastviská, les, hora. Presnú metáciu chotára Sebechlieb sa dozvedáme o 87 rokov neskoršie z listiny Ondreja II., ktorý potvrdzuje kúpu polovice zeme Sebechleby a ktorá znie: Prvý medzník začína tam, kde potok Lužná vteká do riečky Ľubuš, odtiaľ ide k prameňom riečky, ktorá sa ľudovo volá Medzný potok a odtiaľ k Lágyko, potom prechádzajúc popri vrchu Plieška ide k potoku Ľubuš a po ňom sa vracia k prvému medzníku.

Keď si dosadíme do tejto metácie dnešné názvy vodných tokov a hraničných vrchov, je metácia chotára pomerne presná, Lužný a Medzný potok (Viničný potok a jeho prítok), Lágyko (Ladzany) vrch Plieška (Novinská 619 m.n.n) riečka Ľubuš (Belujský potok), tak je zrejmé, že ide o polovicu chotára Sebechlieb tak, ako ho poznáme aj dnes. V roku 1233 udelil pre Sebechleby Ondrej II. listinu, kde nemeckí hostia (Saxones - Hospites), ktorí boli v Sebechleboch už pred tatárskym vpádom a boli zo Sebechlieb vyhnaní a teraz na prosbu kanonikov boli prijatí naspäť s určitými podmienkami. Mohli si voliť svojho kňaza a richtára, ktorý mal právo súdiť v menších trestných veciach. Spomína sa, že obec mala asi 1000 obyvateľov. Je tu spomenutý spor o desiatok s inou kolóniou, ktorá bývala za potokom. V listine sa doslova uvádza: Nemeckí hostia nech si nestavajú domy a neobrábajú pôdu za potokom. A tu sa znova stretávame s delením sebechlebského chotára na polovicu za potokom. Je zrejmé, že polovicu na západ od potoka vlastnili nemeckí hostia a polovicu na východ pôvodní obyvatelia Slováci. Tento dátum je zrejme dôležitý pre vyriešenie dávneho majetkového sporu medzi pôvodnými obyvateľmi a hosťami, lebo spor sa už nikdy neopakuje. Toto nám potvrdzujú aj do dnes zachované názvy chotárnych častí (Holz, Termebízel, Herecajbel, Štok), ktoré sa vyskytujú výlučne v západnej časti chotára za potokom.

Východne za potokom sú chotárne názvy slovenské. Porovnávanie mien a domov už z časového hľadiska nie je možné (Kaufman, Hofman, Kemp). Z toho je možné usudzovať, že Sasi vlastnili a obrábali pôdu na dnešnej Starej Hore, a že pravdepodobne jej vznik je možné datovať do obdobia ich príchodu (boli to zruční baníci ale aj vinohradníci) a prvých zmienok o vinohradoch, teda do obdobia rokov 1233 až 1388. Z tohto obdobia pravdepodobne pochádzajú podzemné pivnice. Nadzemné stavby sa pravdaže z tohto obdobia nezachovali, aj keď je predpoklad že drevené určite existovali už v tej dobe. Stavby budov, tak ako sa zachovali do dnes pochádzajú z prvej polovice 18. storočia. Najstaršie vročenia, ktoré sa podarilo zdokumentovať sú z rokov 1704, 1721, 1764.

Kaplnka Sv. Urbana

Kaplnka sv. Urbana na Starej Hore je malá baroková, štvorcová stavba s polygonálnym uzáverom strešnej vežičky. Vnútri je barokový oltár. Bola postavená v roku 1732 a zasvätená pamiatke sv. Urbana pápeža a mučeníka, patróna vinohradníkov. Na postavenie kaplnky udelil povolenie najjasnejší pán Spaczaj, biskup a generálny vikár. Hlavným donátorom kaplnky bol Václav Pierstll. Kaplnka bola postavená keď farárom v Sebechleboch bol vdp. Andrej Pisuch (1729-1743). Kameň na kaplnku doviezlo mesto, murárov zaplatil šľachetný pán Václav Pierstll, vo výške 120 zlatých.V roku 1733 dal ten istý patrón postaviť v kaplnke oltár ktorý stál 60 zlatých. V roku 1734, ten istý patrón zaobstaral v Bratislave nový ornát (casula) ako aj nový kalich v Banskej Štiavnici. Bol daný do kaplnky zvon, ktorý zaobstaral pán Pavol Nemczanský. V roku 1735 odkázal Václav Pierstll kaplnke večný dar 100 zlatých. Tento kapitál bol od roku 1736 umiestnený v Ledényenskej spoločnosti a ročne vynášal 8 zlatých, tieto peniaze inkasovali kostolníci (ostiárovia) a pripočítavali sa k peniazom kostola, držali sa však v oddelenom mešci, ktorý bol uložený v pokladnici v kostole. V roku 1759 bol na príkaz a z právomoci pána Jozefa, generálneho vikára biskupa Sentilonay z Mladej hory presťahovaný ako strážca kaplnky pustovník Apollonius Stiffter. Okolo roku 1765, keď sa na Starej Hore začal sláviť aj sviatok sv. Anny bol z kostola sv. Michala do kaplnky premiestnený obraz sv. Anny (predtým bol umiestnený na bočnom oltári sv. Anny), ktorý vyhotovil v roku 1756 známy viedenský maliar Schmidt.